dnes má meniny Tamara
zajtra Bohuš
26.1. 2021
Literárna párminútovka - Daj si pozor na želania (Alexandra Potterová, pokračovanie)
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

pokračovanie

Poznáte ten vtip? Ženy vraj nevedia parkovať, lebo im muži nahovoria, že dvadsať centimetrov je toľkoto? (Ukážete spojený palec s ukazovákom.) Nedávno som to vykladala susedovi z bytu číslo štyridsaťdva. A chvíľu predtým som sa natlačila so svojím autom za jeho nového bavoráka. Prirodzene, že som do neho ťukla. Ani ma neprekvapilo, že sa nezasmial.

·         Vyhrala v lote.

Trochu zložité želanie, pretože som ešte nikdy nepodávala loto. Ale práve to je na prianiach najkrajšie. Nemusia byť realistické.

·         Nemusela prežívať deň „blbec“, keď si neviem urobiť účes.

·         Nezakadila presne vo chvíli, keď mi inštruktor jogy pomáhal do stojky.

·         Dokázala vypiť osem pohárov vody denne.

Osem pohárov! To musí byť otravné, veď voda je úplne bez chuti!

·         Poznala muža, ktorý miluje umývanie riadu, je monogamný a má rád dlhé predohry.

A nie takého, ktorý robí len neporiadok, je mi neverný a krúti mi s ľavou bradavkou ako s gombíkom na autorádiu pri ladení svojej obľúbenej stanice. Nemyslite si, že to nejako súvisí s mojím bývalým frajerom, Danielom. Ani náhodou.

·         Už nikdy nemusela predstierať orgazmus.

(Teraz už viete, prečo sa mi páčia priania, ktoré nie sú realistické?)

·         Mohla sa spoľahnúť na to, že informácie na obaloch od krémov proti vráskam  sú pravdivé.

·         Mala istotu, že čokoládová zmrzlina Häagen Dazs s kúskami čokolády neobsahuje žiadne kalórie.

·         Neverila predavačke, že opálenie ako zo Saint-Tropez doladím doma a základom úspechu je celotelový píling.

Zadívam sa na svoje nohy a spomeniem si na tie oranžové pruhy. Vtedy som vyzerala, akoby som sa opaľovala pod záhradným ležadlom.

·         Sa otec neoženil s tou otrasnou ženskou.

Volá sa Rosemary a je živým dôkazom toho, že zlé macochy nejestvujú len v rozprávkach.

·         Som si nepožičala od brata Eda ten jeho iPod, keď som išla na inlajny.

Prečo som len robila zo seba majsterku sveta a skúšala ísť dozadu. Natiahla som sa na zem, aká dlhá, taká široká. Malá poznámka: priamo na iPod, ktorý to schytal.

·         Nemusela prežívať situácie, keď mi platobný terminál v supermarkete nevezme Visa kartu.

Už ten samotný fakt bol ponižujúci a okrem toho ma vedúci „odprevadil“ do maličkého kamrlíka, schmatol nožnice a prestrihol môjho blýskavého, pružného priateľa na dve časti „podľa inštrukcií vašej banky“.

·         Som si včas uvedomila, že predavač v miestnej videopožičovni to myslel ironicky, keď mi ako klasiku ponúkol romantickú komédiu Stroskotanci s Madonnou.  

Fíí! Počujem provokatívny piskot a zdvihnem hlavu. Blíži sa ku mne niekoľko robotníkov a vyzývavo sa mi dívajú na prsia. Rýchle si pripíšem ďalšiu položku do svojho zoznamu želaní:

·         Mala podprsenku.

Zadívam sa na zem a snažím sa prejsť okolo nich akoby som si nič nevšimla. Heather, vykašli sa na nich. Nedívaj sa im do očí. Jednoducho prejdeš okolo a budeš sa tváriť, že ich nevidíš. Už len niekoľko krokov a je to v suchu... Len pokojne. Vidíš, nie je to také hrozné.

„Čau, kde máš bradavky?“

·         Aby mali všetci robotníci malé penisy.

        Začervenám sa a rýchlo trielim preč.Tvárim sa, že sa dívam na hodinky, len aby som sa vyhla ich pohľadom. Dočerta.

·         Nemeškala na akciu s Brianom. O desiatej na radnici.

Je už totiž o desať minút pol jedenástej. Zabije ma.

Na schodisku pred radnicou v štvrti Marylebone stojí štíhly, príťažlivý, prešedivelý muž v elegantnom sivom obleku. Hádali by ste mu päťdesiatpäť, ale má o desať viac. Pohojdáva sa na vzorne vyleštených podpätkoch. Zadíva sa na svoje hodinky, potom sa rozhliadne po ulici, vzdychne si a začne si študovať gombíkovú dierku na saku. Má v nej zapichnutý ružový karafiát, ktorý v tej horúčave pomaly vädne. Začne sa s ním nervózne pohrávať.

Je to Brian. Na zaľudnenej ulici nevidí, ako sa k nemu rútim, ja ho však mám na muške. Je tam sám a v pekne ušitom obleku s rozsypanými konfetami pri nohách vyzerá na poľutovanie. Niektorí okoloidúci na neho vrhajú súcitné pohľady. Nevníma to, lebo ustavične sleduje čas. Napokon z náprsného vrecka vytiahne mobil. Otvorí ho, ukazovákom nešikovne postláča niekoľko tlačidiel a priloží si ho na ucho.

            Som asi deväťdesiat metrov od neho. Počujem známy tón. Hrabem sa v kabelke a nahmatám nokiu. V tej chvíli prestane zvoniť. Dočerta.

            Vytiahnem mobil z kabelky, samozrejme že aj s hands-free. Kábliky sú, tak ako vždy, omotané okolo telefónu. Pozriem sa na displej. Zmeškaný hovor. Vykrútim hlasovú schránku. „Máte jednu novú správu.“

            Čakám, čo sa dozviem a zúrivo mávam na Briana, ktorý sa mi medzitým obrátil chrbtom a zapaľuje si cigaretu.

„Ahoj, tu je Brian. Stojím pred radnicou a začínam byť už nervózny. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Heather, dočerta, kde si?“

Ojojoj.

Podľa toho nasršeného tónu viem, že som v peknej kaši. Zavolám mu späť. Okamžite to zdvihne. „Heather, kde si?“

„Hneď za tebou,“ zalapám po dychu a poklepem mu po pleci.

Snažím sa zľahčiť celú situáciu humorom, ale Brian takmer dostane infarkt. So zapálenou cigaretou sa otočí okolo svojej osi a zagáni na mňa. „Ideš neskoro!“ zvrieskne do mobilu. Vzápätí si uvedomí, čo robí a zakľaje. Sklapne mobil a vopchá si ho do vrecka.

„Viem, prepáč mi to,“ ospravedlňujem sa a začnem vysvetľovať: „Nezvonil mi budík, potom celú večnosť nešlo metro a k tomu všetkému mám ešte tieto otrasné sandále a – “

„Ešteže si dorazila,“ skočí mi do reči, odhodí cigaretu na zem, zašliapne ju a zapne si sako. Brian  sa vždy pohybuje náhlivo a robí trhané pohyby. Pripomína mi vtáka s našuchoreným perím, ktorého práve vypustili z klietky. „Musíme si švihnúť,“ dodá, prihladí si chlopne na saku a puntičkárskym pohybom človeka, ktorý si žehlí aj spodnú bielizeň, si odstráni neviditeľnú smietku z vrecka.

„Kde sú všetci?“ zisťujem a ponáhľam sa za ním hore po schodoch. „Vnútri. Čakajú už len na nás.“ Otvorí dvere a pridrží ich, aby som mohla vojsť. „Už som sa ťa nevedel dočkať. Keď si nechodila, vyšiel som radšej von, že tam na teba počkám.“

„To je mi ľúto,“ ospravedlním sa ešte raz a zohnem sa, aby som mohla prejsť popod jeho vystretú ruku. Som o čosi vyššia než Brian a teraz mám tie nové sandále. Vojdem do prítmia haly, na chvíľočku sa zastavím a v nádhernom zrkadle skontrolujem svoj vzhľad. 

            Som typická červenovláska s jemnou pleťou a pehami. Mám dlhé kučeravé vlasy a bolestné spomienky na to, ako ma v detstve prezývali Ryšaňa alebo Jarná mrkva praná. No dostávala som aj prezývky týkajúce sa napríklad môjho kožušteka tam dolu a nechýbalo ani množstvo hlúpych rýmovačiek, ktoré radšej nebudem opakovať. Doteraz sa čudujem, že nemusím do konca života chodiť kamsi na terapiu. Raz za šesť týždňov mi kaderníčka urobí svetlejší melír, a tak sa trochu priblížim typu karamelovej blondíny. Zvyčajne si vlasy vyfúkam dohladka, ale v tejto horúčave sa mi začali krútiť. Snažím sa ich trochu prihladiť. Odrazu zbadám Briana. Stojí za mnou a díva sa mi na nohy. „Máš niečo s nohami?“ spýta sa ma.

            Pripomenie mi môj provizórny zákrok. Mrknem sa dolu. „Nová móda,“ odpoviem mu cez plece. Zohnem sa a začnem si zastrkovať toaletný papier pod prst, aby mi odtiaľ nevykúkal. 

            Za normálnych okolností by sa Brian zasmial, dal čosi vtipné alebo začal vyšetrovať, ako sa skončil môj posledný záchvat nakupovania. Na rozdiel od iných rovnako starých mužov totiž drží krok s módou a zaujíma sa o všetky nové trendy. Vždy si odo mňa požičiava Vogue a tvrdí, že je zvedavý len na obrázky. Avšak teraz si len nazlostene odfrkne.

„Ideme na to?“ precedí cez zuby. Pošklbne mu sval na líci a zazerá na mňa, ako keby som mu zjedla večeru. Aj keď je momentálne celkom bez nálady, na svoj vek vyzerá až neuveriteľne príťažlivo.

„No... myslím, že áno...“ zahabkám. Cítim sa ako nepodarené decko.

Spoločne prejdeme cez halu obloženú mramorom, naše kroky sa v nej nepríjemne ozývajú. Zastavíme sa pred nádhernými mahagónovými dverami. Brian zašomre čosi o svadbe, ktorá nasleduje po tej našej a ak sa nepoponáhľame, svadobčania nás zožerú aj s topánkami. Chystá sa otvoriť dvere.

Položím ruku na jeho.

„Počkaj,“ zastavím ho, vylovím z kabelky balíček vreckoviek, otvorím ho a jednu vreckovku mu podám. „Tu máš, na svadbách sa vždy rozplačeš.“

Zamračí sa a vreckovku si nevezme.

Zamávam ňou ako s vlajočkou.

Konečne ho dostanem. Črty tváre mu zmäknú a už na ňom nevidno napätie. „Prepáč, dnes som sa fakt bál, že nedorazíš.“ Prijme moju mierovú ponuku a šikovne si ju vopchá do rukáva.

„Zošalel si? Ako by som ťa mohla nechať na radnici samého?“ zašepkám.

            Trhne mu kútikmi úst. „No...“

            Usmejeme sa na seba. Upraví si kravatu, prihladí si vlasy, aby nebolo vidno miesta, kde už nijaké nemá, a vypne hruď. „Ide sa na to?“

            Skontrolujem si sukňu, dám si za ucho neposlušnú lokňu a prikývnem: „Poďme.“ Cítim sa ako uzlíček nervov.

Obaja sa dívame priamo pred seba a vystrúhame slávnostný výraz. Vzchopím sa.

„Hurá na vec,“ povie Brian, zhlboka sa nadýchne a stlačí kľučku. „Šou sa začína.“

predchádzajúca časť

úryvok z nového románu Alexandry Potterovej – Daj si pozor na želania