dnes má meniny Bohdana
zajtra Drahomíra Mário Sára
18.1. 2021
Ako sa stať šialenou matkou
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Spovede matiek:

Väčšinu dní mám pocit, že ani neviem čo robím. Každý je presvedčený, že to zvládam – som dobrá manželka, dobrá matka a mám úspešnú kariéru. Ale nezvládam to. Som na hranici a mám chuť prestať predstierať, že som dokonalá.

Sedem rokov som sa snažila otehotnieť a teraz, keď som konečne matkou, sa pýtam, či to všetko stálo za to. Ak budem musieť ešte raz strážiť Barneyho, asi si pichnem vidličku do oka. Aspoň vzbudím akú takú pozornosť. Možno to nie je až taká zlá myšlienka.

Niekedy sa snažím ochorieť a to s jediným cieľom: aby som sa do postele dostala o šiestej a mohla spať.

Do posilňovne som sa prihlásila iba preto, že mali bezplatnú dennú starostlivosť o deti. Odovzdala som deti a v šatni som hodiny čítala časopisy a blogy.

Predstierala som, že som ako matka v domácnosti šťastná. No priznávam, že niekedy som mala pocit akoby som pomaly zomierala. Každý večer som plakala v sprche. Takto som si to naozaj nepredstavovala.

Moja kariéra, ktorej som sa vzdala, mi chýba oveľa viac ako môj syn, keď odbehnem na nákupy. Napriek tomu sa k nemu vždy vrátim.

V špajzy, v škatuli označenej “múka” mám navrchu čokoládu a pod ňou schovaných niekoľko jointov.  Málokedy túto škatuľu využívam, ale je dobré vedieť, že ju tam mám.

Murphyho zákony fungujú v materstve dokonale. Vôbec vás neprekvapí, ak v deň, keď ste prezliekli posteľnú bielizeň, sa dieťa v noci pociká. Napriek tomu, že vaše dieťa má k dispozícii milióny hračiek, bude sa radšej hrať v kuchyni s hrncami a panvicami ako s drahými výchovnými hračkami. A neprekvapí vás ani to, že v čase, keď si zaplatíte opatrovateľku, ktorá ho má veselo zabávať, bude radšej spať. Nie je to fér, je to nespravodlivé a vôbec vás to neteší, ale bohužiaľ je to tak. Za najväčšiu iróniu však považujem to, že napriek tomu, že ako matka nikdy nie ste sama (kedy ste boli naposledy sama na záchode?) máte niekedy pocit absolútnej spoločenskej a osobnej izolácie.

Pred niekoľkými rokmi boli moje deti ešte malé, najstaršie malo štyri roky.  Byť matkou na plný úväzok pri troch deťoch nie je ľahké. Práve sme sa presťahovali do nového mesta, nového domu a samozrejme medzi nových susedov, ktorých sme nepoznali. Jeden deň sa u nás zastavila milá mamička z ulice, aby sa predstavila a zistila, ako sa nám darí. Len tak zo žartu som skonštatovala, že „môj najmenší je tyran, ale snáď z toho vyrastie a my to prežijeme“. Z výrazu v jej tváre bolo zrejmé, že nezdieľa môj názor, ako aj to, že z nás nebudú najlepšie priateľky, ktoré by poobede chlipkali čaj na verande. Podotýkam, že aj ona mala tri malé deti a ja som sa sama seba pýtala, či aj ona má niekedy pocit, že sa zblázni? Netúži aj ona byť niekedy sama, stráviť poobedie bez detí, ktoré si bez prestávky utierajú sopeľ do jej nohavíc a bez mimina na rukách, ktoré neustále slintá? Nezamyká sa aj ona niekedy do kúpeľne a vytrvalo ignoruje plač prichádzajúci z druhej strany? Asi nie. Alebo sa pretvaruje lepšie ako ja.

Kdekoľvek a kedykoľvek sa pozriete na výjavy s témou materstva, uvidíte výlučne jedinečné, dokonalé obrazy šťastných detí a matiek. Príkladom by mohli byť: obraz malého batoľaťa sladko spiaceho ma matkinej hrudi. Batoľa, ktoré robí prvé neisté kroky do náručia milujúcej matky, tá sa hrdo usmieva a zároveň si utiera slzu radosti z líc. Obraz malého, dokonale oblečeného dieťaťa, ktoré beží vedľa matky s dlhými blonďavými vlasmi a krásne sa držia za ruky. Obraz matky a dcéry, ako spolu pijú čaj, lakujú si nechty a zverujú sa jedna druhej so svojimi tajomstvami, túžbami a snami. Matka ako vedúca skautského krúžku. Matka ako predsedníčka PTA[1]. Matka jemne narovnáva šaty svojej dcéry pred maturitným plesom, ktorú každú chvíľu vyzdvihne jej nervózny priateľ. Všetky tieto opísané momenty sú jedinečné a nezabudnuteľné, ale je ich len zopár.

Nikde však neuvidíte, čo sa stane, ak vaše dieťa nie je schopné prisať sa na prsník a dojčenie sa stane močnou morou matky aj dieťaťa, ktoré plače od hladu. Má matka vôbec právo, popri tom ako celé hodiny číta svojmu dieťaťu, dúfať a zamýšlať sa nad tým, či v jej živote príde ešte aj niečo iné ako len skladenie puzzle či učenie sa abecedy? Má sa matka hanbiť za to, že si dá pohár vína a vlezie do vane hneď potom, ako vyprevadila z domu svoje tínedžerske dieťa?

Otázkou zostáva, či tieto a obdobné situácie robia materstvo nedokonalým.

Odpoveď znie nie, robia ho skutočným.

Materstvo nie je len reťaz zázrakov, ktoré nasledujú jeden po druhom akoby boli súčasťou akejsi počítačovej prezentácie. Nie, materstvo je strašidelné, špinavé, krásne, ťažké, zázračné, vyčerpávajúce, nevďačné, hravé a frustrujúce. Materstvo je všetko toto zároveň a oveľa viac.

Ktokoľvek sa vás pokúsi presvedčiť, že materstvo, to sú len tie dobré veci, nežije v realite (prípadne je pod vplyvom silných liekov). Tým, že si priznáme, že materstvo nie je ľahké, nehovoríme, že sme zlé matky. Aspoň by to tak nemal nikto chápať.

Na tejto ceste materstva sme v tom všetky spoločne. Nie ste prvá, ktorá nedopatrením svojmu dieťaťu povedala, aby bolo ticho, alebo ktorá sa len na okamih zamyslela, aké by to bolo, keby deti nikdy nemala. Nie ste prvá, ktorá sa cíti pod tlakom, prepracovaná a unavená a nie ste ani prvá, ktorá si musí priznať, že materstvo ju tak celkom nenapĺňa. A jedno vám garantujem, nebudete ani posledná.

Určite sa nič nestane, ak otvorene priznáte všetky svoje nedostatky a slabiny. Práve naopak. Stanete sa lepšími matkami, lepšími manželkami, lepšími ženami a konečne prestanete predstierať, stanete sa skutočnými. Vlastne, pre koho to stále hráme? Je mojím snom, aby sa žiadna ďalšia matka necítila tak osamelo, ako som sa cítila ja v prvých mesiacoch materstva. Verte mi, sú milióny matiek na celom svete a všetky sa cítia rovnako. Jediné, čo musíme urobiť, je nájsť jedna druhú.

Šialené matky sveta, spojte sa!



[1]Poznámka prekladateľa: PTA je skratka pre "Parent-teacher association" t.j. Združenie rodičov a učiteľov a teda niečo ako ZRPŠ.

ukážka z publikácie Spoveď šialenej matky, vydavateľstvo NOXI, september 2012