dnes má meniny Henrieta
zajtra Vratko
28.11. 2020
Rozprávkový svet pre nášho človiečika
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Niekoľko “áno” v prospech detskej knihy

Viac ako storočie sa píšu knižky špeciálne určené deťom. A celé toto obdobie, ako i nespočetné literárne (často i výtvarné) skvosty potvrdzujú, že kniha má pre dieťa obrovský význam. Aj keď si to nie vždy uvedomujeme, kniha hrá nezastupiteľnú úlohu vo vývine osobnosti dieťaťa.

Aké postavenie a pozície má v súčasnosti? Má ešte opodstatnenie vo svete audiovizuálnej kultúry? Bude stačiť držať krok s modernými informačnými technológiami? Zanikne, či nezanikne v konkurencii nových kultúrnych a komunikačných prostriedkov? To všetko ukáže a overí čas. Zatiaľ je tu. A je tu aj dieťa, zaoberajme sa teda hlavne ním.

Dieťa - náš malý človiečik, ktorému chceme ponúknuť len z toho najlepšieho a dať mu do života všetko, čo sa dať dá.

Jedno múdre čínske príslovie hovorí: 'Dáš hladnému ryby? Viac mu dáš, keď ho naučíš chytať ich.'

Ale aj keby sme chceli nášmu človiečikovi dať celý svet, aj tak mu ho budeme musieť viac-menej ukázať sprostredkovane. Knižka je práve ten tichý, ale pritom uvravený kamarát, prostredníctvom ktorého malý človiečik spoznáva predmety okolo seba, farby, zvieratká, prírodu  - jednoducho celý svet.

Človiečik neúnavne, hádam po stýkrát, vezme svoju obľúbenú knižku, malým prstíkom bude chodiť po obrázkoch a dychtivo bude čakať na slová: ”To je kravička. Kravička dáva mliečko. Ako robí kravička? A to je lev. Aha, zúri.” (A kedy naozaj uvidí kravičku, ktorá dáva mliečko, alebo leva, ktorý zúri...?). Hádajme, ktorý z tých dvoch nad knižkou bude šťastnejší, keď človiečik vysloví svoje prvé ”múúú”.

Čím ďalej, tým častejšie bude chodiť prstom po obrázkoch mama alebo ocino a dôležito pomenúvať - ”čítať” - bude, náš malý človiečik. Postupne dieťa začína zvládať slová, vety, rečňovanky a básničky z jeho knižočky. Tak si prostredníctvom knižky dieťa cvičí reč, jazyk a pamäť, ale i  dôvtip, keď mu knižka dáva úlohy a hádanky.

Až neskôr je dieťa schopné sústrediť sa na dlhšie rozprávanie, na dlhší príbeh. A vtedy otvára priestor pre rozprávku - nový rozprávkový svet, do ktorého vstupuje  malý človiečik.

Jedine cez rozprávku môže chodiť s medvedíkom na med, môže zachraňovať princeznú v brnení rytiera, dobíjať striebornú horu, zápasiť s obrom, premôže ježibabu. Bez rozprávok si nemožno svet detí predstaviť. Rozprávka dáva spoznať čarokrásne bytosti a tajomné tvory, ktoré nikto nikdy v skutočnosti nevidel. Jedine v rozprávke môžeme ochutnať živú vodu, zlaté jablko, zahrať na husliach, ktoré každého roztancujú, alebo premôcť všetko zlo zázračným mečom. V rozprávke môžeme prejsť suchou nohou po hladine rieky, navštíviť podmorského kráľa, letieť do výšok, zažiť veci nevídané. A to aj napriek všetkým fyzikálnym zákonitostiam, zákonom zemskej príťažlivosti, gravitácie a pod. Že načo 'zavádzať dieťa nezmyslami, výmyslami a báchorkami'? Áno, moderná doba si vyžaduje moderného človeka nabitého vedomosťami, poznatkami. A rodič rastie pýchou, že jeho malý(á)  toho toľko vie. Pri návšteve ktoréhokoľvek predškolského zariadenia, by človek užasol, aká vysoká je vedomostná úroveň detí ešte pred tým, než vôbec vedia čítať. To je skvelé. A priznajme, že nemalú zásluhu na tom majú i knižky.

No neobmedzujme ani knižky, ani nášho človiečika len na poznávací rozmer. Dajme priestor detskej fantázii. Fantázia - to je hra. Fantázia a hra to je hlavné zamestnanie dieťaťa, spôsob sebarealizácie, prežívania a existencie každého človeka v ranej etape života. Rozprávka to je psychická hra dieťaťa a v reálnej hre dieťa kopíruje a rozvíja stimuly, ktoré mu dáva aj rozprávka. Má význam  dôsledne vyberať a ponúknuť dieťaťu rozprávku. V súčasnosti existuje široký výber atraktívnych a krásnych foriem rozprávok, od audiovizuálnych, cez filmové rozprávky, až k počítačovým hrám. Ale nezabudnime pritom na knižky. Tie totiž majú oproti iným výlučnú prednosť. Audiovizuálne formy ponúkajú rozprávkový príbeh s hotovým obrazom - krásnym, dnes už spejúcim k dokonalosti. Preto i veľmi príťažlivým a dnes i veľmi moderným a populárnym. Predsa im chýba ”to” veľmi podstatné.

Vypočutý (či prečítaný) dej, každý jav a každú situáciu si musí stvárniť detská hlavička sama.  Sila čarokrásnych a magických príbehov burcuje detskú fantáziu. Práve v detskej psychike drieme ohromný potenciál obrazotvornosti, imaginatívnosti, fantázie a tvorivosti, ktorý sa budí v rozprávke. Každý deň prečítaná rozprávka, to je pravidelná rozcvička pre malú hlavičku. S knižkou tak dávame dieťaťu i jednu veľkú devízu do života - mať schopnosť a súčasne potrebu tvoriť a pretvárať. Aj keď nechceme, aby sa naše dieťa stalo rovno spisovateľom, výtvarníkom, či iným umelcom, napriek tomu, chceme, aby bolo tvorivé. Tvorivosť je dôležitá v mnohých ďalších povolaniach a je nevyhnutná v každodennom živote.

Spomeňme aj ďalší aspekt rozprávky. Kontrast rozprávok predkladá malému dieťaťu svet tak, ako je schopné pochopiť ho - čiernobielo.  Je dobro - je zlo. To sa smie - to sa nesmie. Hĺbka prežívania rozprávky, ktorá je vlastná dieťaťu, dáva príležitosť  stotožniť sa, respektíve vnútorne poprieť a odsúdiť hrdinu, jeho konanie, udalosť. Intenzita prežitku urobí z rozprávky 'vlastnú' (zvnútornenú sprostredkovanú) skúsenosť. Tu sa začína vytvárať hodnotový rebríček, etika a morálka dieťaťa.

Dnes sa už s vážnou obavou hovorí o konzumnej kultúre, o pasívnej mládeži ako o probléme: '...nevedia, čo chcú; nevedia čo so sebou; nevedia, čo je dobré a čo zlé... Chýba im tvorivosť, chýba im aktivita, chýba im hodnota...'

Je však smutné, keď si uvedomíme, že tento  jav nevznikol sám z ničoho nič a naraz. Buduje sa tehlička po tehličke s každodennou skúsenosťou, zážitkami, prežitkami a pocitmi (alebo ich absenciou?). Dieťa rastie - niekde, s niekým, s niečím... A každý deň naberá z toho - a iba z toho - čo ponúkneme.    

A pozícia rodiča v tomto rámci?

Spomeňme si najskôr, aké to bolo, keď sme spolu s maminou alebo ocinom čítali knižku.

Precíťme opäť tú atmosféru - tichú, tajomnú a predsa tak silnú. Nie je nič krajšie, ako rozprávka prerozprávaná ústami rodiča. Pri knižke budú plynúť neopakovateľné spoločné chvíle. Spoločné nebezpečenstvá a dobrodružstvá, spoločné zázraky. Tie spoločné trápenia a bolesti, ale i radosti a smiech utužia každý vzťah - preto je tak krásne a úplne blízko v spoločnom príbehu. Spolu si ho rozprávate, spolu si ho prežívate. A že tomu dospelý už nie celkom verí? Ale človiečik áno - verí v silu seba i silu svojich rodičov.  

Mamina ešte dlho bude tá najkrajšia kráľovná a ocino ten najudatnejší, najsilnejší a  najlepší kráľ. A ten malý - ktorému hlava trčí spod periny a ktorý tuho stíska ruku rodiča - ten malý princ všetkých zachráni.

Na záver si povedzme, že je vlastne na človeku samom, či knihu nechá zomrieť a nechá na ňu zabudnúť, alebo či ju nechá žiť a ako ju nechá žiť. Každopádne, povedľa vžitých právd (ale žiaľ i klišé), že kniha je jeden z hlavných estetických a umeleckých prostriedkov a zážitkov, existuje určite dosť ďalších dôvodov pre to, aby sme knižku  dieťaťu ponúkli, a zaradili ju medzi ostatné jeho (a naše) predmety a potreby, záujmy a činnosti, lebo:

Niekoľko ”áno” v prospech knižky, je niekoľko 'áno' v prospech človiečika.

PhDr. Ľudmila Hrdináková