dnes má meniny Henrieta
zajtra Vratko
28.11. 2020
Rozprávka je na rozprávanie
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

V rozprávkach, ktoré počúval v detstve, spočíva hlbší význam,
než v pravde, ktorú učí život.

(Fridrich Schiller – básnik, dramatik, teoretik)

Mnohí dospelí majú opakovane potvrdenú skúsenosť: ich ratolesť uprednostňuje rozprávanie pred čítaním. V súvislosti s tým som niekoľkokrát počula vetu: „Má radšej, keď si vymýšľam a rozprávam mu“.
Aj deti mi potvrdili, že vymýšľaniny sú lepšie.

Ale raz ma malý človiečik nasmeroval aj k inej skúsenosti:
„...čítame si niekedy. Ale mám hrozne rád, keď nám dedo rozpráva. Je to o vojakovi a kresadle... A ešte o takej zlej ježibabe...“ (Jakub, 6 rokov)

O vojakovi a kresadle je predsa Andersenova rozprávka. Skúsila som to: rozprávala som rozprávku vymyslenú, potom modernú i klasickú. Ak budete pozorovať štoplíka, keď mu budete rozprávať rozprávku – upozorňujem, že nie čítať – tiež možno so sklamaním zistíte, že nádeje na to, že spáchate nového, tučne honorovaného „Harryho Pottera“, sú klamné. Ale s radosťou zistíte, že prvoradý pri tomto rozprávkovom soiré je rozprávač a jeho rozprávačské umenie, teda vy. Že pre dieťa je dôležitejšie spoločné dobrodružstvo a spoločne prežitý príbeh, než to, aký ten príbeh je. Že dôležitejšia je „dobrá chvíľka“ s blízkym človekom.

Práve rozprávaná rozprávka sa môže naplno zaskvieť v celej svojej kráse, naplno prejaviť svoje schopnosti, odkryť symbolické obrazy a naplno realizovať medziľudské poslanie. Určite si všimnete, ako sa vedia rozvinúť emócie malého drobca, ak ich zdieľa spolu s niekým blízkym. Strach z ježibaby sa zrazu zmenší, keď sa stíska tatova ruka a keď sa tatovi hľadí do očí. A radosť a smiech sa naopak vo dvojici stupňuje. Presne, ako v živote: vo dvojici je strach vždy polovičný a radosť dvojnásobná.

Pri rozprávaní rozprávky sú si čítajúci a malý poslucháč rovnocennejší. Knižka je svojim spôsobom akýmsi múrom, ktorý tejto rovnocennosti bráni. Jednak pre holý fakt, že drobec nevie čítať, a tým je v pozadí stále pocit degradovaného postavenia, a jednak preto, lebo knižka prísne určuje, priam diktuje sled rozprávania.

Rozprávanie umožňuje rozprávku pružne prispôsobovať nálade a záujmom dieťaťa: ak rozprávač vidí, že sa pri niektorých pasážach dieťa neprimerane bojí, môže ich skrátiť a naopak, ak ho niečo zaujme, rozprávač to môže rozvíjať.

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť výrazný zážitok pri rozprávaní. Rozprávali sme si rozprávku O malej morskej víle. Podmorský svet ich natoľko fascinoval, že sa dožadovali opisov. Neustále ma prerušovali otázkami: ako vyzeralo podmorské kráľovstvo, ako vyzerala víla, ako vyzerala jaskyňa čarodejnice, ako vyzerala čarodejnica atď. Chtiac-nechtiac som si musela vymýšľať: postele z lastúr na reťaziach z perál, záhrady zlatých a strieborných korálov a trón na veľkej dúhovej chobotnici, tancujúce medúzy hrajúce na harfičkách, húfy pestrých podmorských vtákov, kráľovský lastúrový koč, ktorý ťahali morské koníky, tmavú smaragdovú tôň, podmorské zelené svetielka a modré fakle, slizké chaluhy atď. Imaginatívny podmorský svet deti priam fascinoval a rozprávanie O malej morskej víle sme veľakrát opakovali. Nanešťastie si ho drobci pamätali lepšie ako ja a nervózne ma opravovali (aj všetky moje vymyslené opisy). A sem-tam sa oduševnene prekárali, ako to vlastne bolo... Poznáte už vetu: „to tak nebolo“? Ak nie, určite ju spoznáte. V duchu som sa čudovala a šomrala si: „...a to vraj deti nemajú rady opisy!“

Voľné rozprávanie je samozrejme náročné na schopnosti a dispozície rozprávača. Najlepšie je, keď má rozprávač rád rozprávky a je veselej nátury. Vždy prospeje, keď je pri rozprávke v dobrej nálade (nemáme tu na mysli veselé nápoje), inak drobec hneď odhadne, čo je vo veci. A možno stratí záujem. Zlá nálada je nanič, neurobí ani správnu tancujúcu ježibabu, ani smiešneho trpaslíka, ani funiaceho potrestaného vlka. Možno musí byť rozprávač trochu kaukliar, možno kúzelník. A možno to chce iba – vrátiť sa do detstva, do ríše snov a trochu sa zahrať na dieťa.

Voľné rozprávanie rozprávok je samozrejme najlepšie s mamou alebo tatom. Spoločne prežité dobrodružs-tvo, strach, rozprávková hrôza a radosť sú pre dieťa jednoznačným dôkazom toho, že rodič bude vždy stáť pri ňom. Sú neoceniteľným tmelom ich vzájomného puta. Pri voľnom rozprávaní to dieťa zreteľne a na vlastné oči vidí. Rozprávka je príbeh, ktorý so sebou nesie spoločne prežitú radosť, tieseň, strach, súcit a utrpenie.

Rozprávka je svojským imaginatívnym, zázračným, tajomným a nekonečným priestorom pre stretnutie čítajúceho a poslucháča, dieťaťa a dospelého, dieťaťa a rodiča.

Voľne rozprávaná rozprávka ponúka rozprávačovi a dieťaťu možnosť viesť dialóg. Rozprávku možno rozvíjať podľa otázok dieťaťa, alebo ju dokonca môžu ďalej rozvíjať, obmieňať a „vymýšľať“ spoločne. Toto je najúžasnejšia ozvena rozprávky v dieťati a vlastne i v rodine: schopnosť vytvoriť si svoj malý veľký rozprávkový svet.

Ľudmila Hrdináková