dnes má meniny Lýdia
zajtra Anabela
19.8. 2019
Dajme dieťaťu rozprávku
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Rozprávka je báseň.
Napísaná v šťastnej chvíli a zdokonaľovaná za storočia zástupmi neznámych.
Tlmočí zákony a objavené skúsenosti tých, ktorí nesú život na pleciach...
Jej moc je v tom, že ako abeceda platí pre malých i veľkých.
Je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život.
(Milan Rúfus – básnik)

Dospelý si môže povedať: veď všetky hodnoty, ktoré sprostredkuje literárna rozprávka, môže sprostredkovať aj televízne či filmové dielko. Je rozhodne vizuálne atraktívnejšie, pútavejšie a nepochybne modernejšie. Alebo nie?

Je pravda, že aj vo filmovej rozprávke môže byť prezentovaný boj dobra a zla, všeľudské hodnoty, základné problémy ľudstva a ich riešenia.

Napriek tomu si treba uvedomiť, že účinky literárnej a audiovizuálnej rozprávky sú rozličné. Pri audiovizuálnom diele je charakteristická exteriorita demonštrovanej rozprávky. To znamená, že dieťa ju vníma ako niečo vonkajšie, ako niečo mimo seba. Hlavného hrdinu vníma ako iného človeka, ktorého vidí. Jeho osudy ho síce môžu zaujímať, upútať, dokonca trápiť a drásať, no hlavný hrdina ostáva tým, koho vidí mimo seba – externe. Preto má audivovizuálna rozprávka menší účinok z hľadiska príjmu posolstva a hodnôt obsiahnutých v príbehu.

Naproti tomu literárnu realitu rozprávok si oživuje malý človiečik vo svojej hlávke, vo svojej mysli, a tým i vo svojom vnútri. Hlavnými charakteristikami detského vnímania sú vysoká miera obrazotvornosti, schopnosť oživovania všetkého okolo a schopnosť neuveriteľne rýchleho, plynulého a bezprostredného premiestňovania sa z reálneho sveta do fantastického a naopak. A vďaka týmto charakteristikám malý človiečik počutý alebo čítaný príbeh prežíva, dej sa odohráva priamo v ňom, naozaj mu verí. Proti exteriorite filmovej či televíznej rozprávky tak stojí interiorita literárnej rozprávky. Tá poskytuje oveľa väčšiu možnosť stotožnenia sa s hrdinom a tzv. zvnútornenia si konania, charakteristík a postojov hlavného hrdinu.

Literárna rozprávka, ktorá je čítaná, sprostredkuje teda vysoko aktívny príjem posolstva a vnútorného zmyslu rozprávky. A to je oddávna tou hlavnou úlohou rozprávky. Okrem toho sú tu i ďalšie hľadiská, ktoré hovoria v prospech literárnej a čítanej rozprávky.

Vizuálna stránka dnešných filmových rozprávok je úžasná. Človek by povedal, že sa blíži takmer k dokonalosti. Akoby nie, pri tak geniálnej technike a pri tak bombastických rozpočtoch... Ale v princípe – koľko filmová rozprávka človiečiku dá, toľko mu zoberie. Stačí si len uvedomiť, že tie geniálne výpravné scenérie, zázračné priestory, neskutočné obludy a všetko to, čo dlhý čas s ohromným úsilím vytvorí štáb profesionálnych filmárov, dokáže pri čítaní vytvoriť jedna strapatá hlavička nášho malého drobčeka. Ale aj to sa treba naučiť, respektíve trénovať: desať minút čítania dieťaťu je desaťminútový tréning jeho myslenia, obrazotvornosti, tvorivosti, jednoducho významnej intelektuálnej činnosti. Každý obraz rozprávočky si dieťa vytvorí v hlavičke samo. Úplne samo – bez režisérov, kamier a špecialistov na výpravu. Presne tak, ako to vyhovuje jeho vkusu, citlivosti, predstave o kráse. A to je jednoducho ľudský zázrak.

Devíza čítanej rozprávky je aj v inom: malý divák môže byť často vyrušovaný vizuálnou stránkou, atraktívnou výpravou, akčnými scénami, ktoré narúšajú emocionálny vnem a obsahové posolstvo rozprávky. Výprava a forma v takomto prípade utopia obsah, ktorý dieťa v záplave atraktívneho obrazu ťažko rozpozná.

Filmové rozprávky sú krásne. Sú farebné, ukazujú čarovné priestory, zázračné hory, neuveriteľne nádherné víly i neuveriteľne ohyzdné obludy. Ale vytvoril ich film? Nie. Vytvoril ich človek – človek, ktorý svojím spôsobom ostal dieťaťom a uchoval si tie hlboké dojmy z detstva. Čičíkal, pestoval a zveľaďoval si pocity, vnemy a krásne detské rozprávkové obrazy a našiel v sebe možnosti a schopnosti preniesť ich na strieborné plátno. Ani tá najlepšia a najkrajšia filmová rozprávka nemôže byť na plátne, ak najprv neexistovala v hlave človeka. A základnou surovinou pre filmovú rozprávku je vždy rozprávka literárna.

Nie som odporca filmu a audiovizuálnej kultúry. Naopak, milujem dobrý film a milujem filmové rozprávky. Iba sa snažím triezvo hodnotiť. A to by mal každý dospelý a hlavne rodič, ktorý bez jemnej cenzúry a kontroly usádza dieťa k televíznej obrazovke. Tu je namieste upozorniť na negatívne efekty praktík filmovej tvorby (10): filmové rozprávky často kombinujú rozprávkové motívy v záujme vytvorenia potrebného rozsahu – minutáže, zatraktívnenia diela alebo vytvorenia novej kvality. Nie vždy to však obohatí obsahové hľadisko a poslanie rozprávky. Skôr z neho uberie. Ešte chúlostivejšie je vynechávanie motívov, pretože každý motív v klasickej rozprávke má svoj logický dôvod.

Osobitne negatívne je vynechávanie činných postáv a ich nahrádzanie zázračnými predmetmi a trikmi. Postava je totiž z hľadiska filmu vždy menej dynamická a atraktívna, ako nejaký zázrak, respektíve trik. A tak konanie činnej postavy nahradí „úžasný“ filmový trik a myšlienku nahradí „úžasný” efekt. Ale kľúčovým jadrom rozprávkových príbehov sú práve postavy – hrdinovia! Iba prostredníctvom nich a ich konania sa dieťa učí hodnotiť, vytvára si postoje a formuje svoje správanie. No v malej hlávke ostane namiesto posolstva a myšlienky iba krátkodobá spomienka na výpravu, trik a akciu.

Filmové spracovanie práve tým, že je obrazné, nikdy nemôže splniť ani charakteristický rys rozprávky – príťažlivý a tajomný neurčitý časopriestor. Ten sa dá vytvoriť jedine v hlave. Každá filmová scenéria musí ako základ použiť niečo z reálneho sveta, a tým sa neurčitý časopriestor a neskutočná zázračná krajina zreálňujú a sprítomňujú.

Odborníci z radov filmovej teórie a kritiky, ale i literárnej vedy konštatujú, že zásahy filmového spracovania do pôvodnej rozprávky môžu byť drastické a nová kvalita je vo filmovej adaptácii všeobecne skôr len výnimkou.

Nemožno nespomenúť citovú stránku literárnej rozprávky. Z hľadiska emocionálneho prežitku je čítaná rozprávka nedosiahnuteľná. Ani toho najobľúbenejšieho herca by ste nezniesli, keby na plátne 5 minút len plakal. Smiech, úľak, hnev, plač trvá vo filmovej rozprávke obyčajne jeden záber. Ale literárny príbeh to urobiť vie– vie naplno, do úplného vyčerpania využiť nesmierne bohatý citový potenciál malého čitateľa. Prinúti ho cez pol strany sa smiať, dve strany plakať, celú kapitolu smútiť. Literárny príbeh vie otvoriť srdce.

Ľudmila Hrdináková

ukážka z knih y  Tajomstvo rozprávok
autor: Ľudmila Hrdináková
ilustrácie Mária Malíková
AT Publishing 2006

uverejnené s povolením autoriek a vydavateľstva