dnes má meniny Edmund
zajtra Bibiána
1.12. 2020

Bubon

Po, 01/24/2011 - 12:01 — Mamatata.sk

Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Kde bolo, tam bolo, za siedmymi horami a siedmymi dolinami, v malej dedinke, nie väčšej ako bochník chleba, žila jedna chudobná žena.

Žena bývala v malej skromnej ošarpanej chalúpke. Okrem chalúpky mala žena políčko, na ktorom pestovala obilie. Čo dopestovala, predávala v meste. Bol to hlavne pernikár, kto kupoval jej dobré a pekné obilie. Z neho piekol najvoňavejšie perníčky, sladké ako med.

Tá žena mala synka. Nik mu inak nepovedal, ako Pavo. Pavko bol dobrý syn. V domčeku čo to porobil i okolo políčka sa krútil jedna radosť. Nemal ľahký život. Od rána do mrku pomáhal mamke, ako len vládal, šaty mal trikrát poplátané a nemal ani jednu jedinú hračku.

Chlapča malo jeden veľký sen – veľký farebný bubon. Taký, ako má bubeníček v meste. Aj on by chcel byť bubeníčkom: všetky dôležité správy by vybubnoval na dedinskom námestíčku. Určite by za to dostal nejaký ten peniaz a mamke tak pomohol. A v nedeľu by pre radosť bubnoval všetkým dobrým ľuďom na okolí.

 

Jedného dňa šla matka do mesta s obilím. Keď odchádzala, spýtala sa synčeka, čo by mu mala z mestského trhu priniesť. Synček sa zamyslel a povedal:

– Mamenka, ja mám len jediný sen – veľký bubon. Viem, že mi ho nemôžeš kúpiť, ale to je moja jediná túžba, a preto sa tým netráp. Nič iné nechcem. –

Syn mal pravdu a mamka vedela, že je to tak. Nebude môcť synčekovi kúpiť bubon. Peniaze, ktoré utŕži v meste za obilie budú sotva stačiť na živobytie. Nebude môcť splniť túžbu svojho syna.

 

Smutná žena myslela na svojho synčeka po celú cestu domov, veľmi ju trápilo, že nemôže svojmu jedinému milovanému synčekovi kúpiť to, čo si tak veľmi želá. Prepadla ju taká tieseň a žiaľ, že sa voľky-nevoľky rozplakala.

Ako tak kráčala smutná domov, slzy sa jej po lícach kotúľali, zazrela pri ceste sedieť malého čudného starčeka. Mal štetinaté fúzy, dlhú bielu bradu a spod širokého klobúka mu vyčnievali strapaté vlasy. Oblečenú mal poplátanú kazajku. Sedel na veľkom balvane pri ceste, pri nohách mal zložený ošúchaný batoh a pomaly bafkal fajočku. Asi odpočíval na svojej púti.

– Prečo plačeš, dobrá žena? – spýtal sa starček a chudobná žena mu všetko  porozprávala.

Cudzinec mlčky počúval, potom dlho rozmýšľal a napokon vytiahol z batoha prútik a podal ho žene:

– Na, vezmi tento prútik svojmu malému synkovi. Možno je prútik obyčajný, ale možno je čarovný. A možno mu spraví radosť a možno mu bubon pričaruje. –

–       Ďakujem ti, dobrý človeče, odovzdám synčekovi tvoj darček. Určite bude vedieť, čo s ním, – žena vzala prútik a pobrala sa známou cestou domov.

Ešte sa však obrátila, lebo chcela zamávať malému starčekovi na pozdrav, ale starček, akoby sa pod zem prepadol.

 

Doma dala mama Pavkovi prútik a porozprávala mu nezvyčajnú príhodu o čudnom malom starčekovi. Synček si prútik vzal, poďakoval a dlho sa naň pozeral. Prútik nevyzeral zázračný, bol to úplne obyčajný drevený prútik, no i tak si ho starostlivo schoval.

V nedeľu, keď všetci odpočívali, vyšiel Pavka von, chcel sa porozhliadnuť po okolí, možno sa trochu pohrať, známych pozrieť. Vzal si prútik a šiel.

Ako sa tak prechádzal po dedine, na hornom konci zbadal pekárku, ako smutne sedí pri veľkej peci na dvore.

Pekárka pekáva v peci veľké pampúchy, praclíky a bochníky voňavého chleba. Každý, kto ide okolo jej domu, postojí, vdychuje vôňu čerstvého pečiva a potom si nejaký ten pampúch kúpi.

Ale dnes sa pekárke nedarí. Nemôže vykresať ani iskričku, ktorá by rozkúrila starú pec.

–       Ukážte tetka, pomôžem vám, – núka sa Pavko.

Chvíľu rozmýšľal, ako by iskru vykresal, keď tu zrazu sa na konci prútika objavilo malé svetielko – modrá iskra. Pavko priložil prútik k polenám v peci.

Na počudovanie sa z pece začal kúdoliť modrosivý dym a ohník v peci sa rozhorel. Oči tetky pekárky sa rozžiarili:

–       Ach, chlapče, tak sa vždy natrápim, kým zapálim oheň v mojej piecke. –

–  Dám vám tetka môj prútik, hádam vám bude na dobrej pomoci! –

Tetka pekárka bola šťastná, ďakovala chlapcovi za pomoc a za odmenu mu dala veľký okrúhly a voňavý bochník chleba.

Chlapec vzal chlieb a šiel ďalej svojou cestou.

Na trhovisku uvidel mladú ženu, ženu dedinského hrnčiara. Okolo seba mala rozložené hlinené krčiažky: veľké i malé, maľované i jednoduché. V náručí držala malé dieťa, ktoré jednostaj plakalo a nie a nie prestať.

Chlapec sa pristavil pri hrnčiarovej žene a spýtal sa:

– Prečo ten malý tak veľmi plače? –

– Och, synku, môj malý je hladný a my nemáme čo úst položiť, – odpovedala hrnčiarova žena. Pavko pozrel na bochník, ktorý držal v rukách a podal ho žene:

 – Keď je tak, vezmite tento bochník. Je čerstvý, ešte teplučký, práve z pece vytiahnutý. –

Hrnčiarka bola chlapcovi vďačná a darovala mu veľký hrniec.

 

Pavko šiel ďalej a zanedlho prišiel k riečke. Pri riečke našiel ženu – práčku, ktorá na riečke prala prádlo. Jednostaj šomrala a lamentovala.

– Prečo toľko šomrete, tetka? –

– Mrcha je dnes deň! Rozbila sa mi misa na prádlo! Tak ju potrebujem! V čom ja čisté prádlo domov odnesiem? –

 

Chlapec vedel, ako pomôcť nešťastnej práčke.

– Tu máte môj veľký hrniec, – podal chlapec práčke hrniec, – vy ho potrebujete viac ako ja.  –

– Och, ďakujem ti za tvoju pomoc! Tu ti dám za odmenu tento kabát, – povedala práčka a z kopy čistého prádla vytiahla zamatový kabát. Kabát bol veľký, akurát na statného chlapa. Ale čo tam po tom. Veď Pavko doň začas dorastie.

Ide chlapec ďalej, nesie kabát. Odfukuje. Na kopci stretne chlapíka, ktorý ťahal za sebou drobného koníčka. Chlapík bol chudý, priam vycivený, chudobný. Na nohách mal vyšliapané sandále, oblečené len spodky a cez plecia prehodené niečo, čo kedysi dávno bolo košeľou.

Chlapec podal chudákovi kabát:

– Človeče, veď ty vyzeráš  ako handrár ošarpaný! Tu máš, ty potrebuješ kabát viac, ako ja, – povedal chlapec dobrosrdečne.

Biedny chlapík si obliekol kabát.

– Och, ďakujem ti chlapče. Kabát je pekný. V takom si isto čoskoro aj dobrú prácu nájdem. A za kabát, tu máš, vezmi si koníčka. Nemám nič iné, čím by som sa ti odvďačil. Aj tak neviem, čo s ním robiť, nemám ho čím nakŕmiť, nemám ho ako obriadiť. Postaraj sa dobre o koníčka, chlapče.–

 Chlapec vzal za uzdu koníčka a pobral sa ďalej. Ide, ide dolu dedinou, koníček za chlapcom cupká. Na konci dediny príde k dvoru a vo dvore – svadobná hostina. Ale čo to? Celá svadba zvädnuto sedela kol svadobného stola, iba sváko –otec ženícha, nervózne chodil hore dolu po dvore frflal a nadáva, až sa dvor ozýval.

– A čo je to za svadbu, nevrlú a nevraživú? Muzika nevyhráva, družice netancujú, – pýta sa sváka Pavko.

– Ale, čakáme na Lojza, mal doviesť koníka, čo mladý pár, cez svadobnú bránu prevezie. Ak sa tak nestane, svadba zle dopadne. Nuž teda čakáme, ale Lojzo už hodnú chvíľu mešká. –

– Tu máte, berte môjho koníčka. Vám sa viac zíde, ako mne, – odvetil chlapec a podaroval ženíchovi koníčka.

A ženích sa nevedel chlapcovi vynaďakovať a za ten svet ho nechcel pustiť zo svadby. A Pavko sa ani veru veľmi nenáhlil. Celý čas sedel pri svadobnej muzike – do pesničiek si nôžkou taktoval. Keď sa veselie blížilo ku koncu a Pavko sa poberal domov, ženích sa ho pýta: – Ako sa ti, chlapče, môžem odvďačiť? –

Pavko veru dlho nerozmýšľal:

–       Bubon, dajte mi veľký svadobný bubon! –

–       Ber si bubon! Veru, bude z teba dobrý muzikant, – podal ženích chlapcovi bubon.

Bubon bol veľký a trochu priťažký, ale Pavko aj tak bežal domov tak rýchlo, ako len vládal. Už sa nevedel dočkať, aby ukázal mamke, že čudný malý starček mal pravdu. Čarovný prútik mu veru krásny bubon pričaroval.

Slovníček-hovorníček:
Aký bol Pavko?
 

Rozlúskni úlohu:
Ako sa doszal k bubnu? Čo všetko daroval?
 

na motívy ľudovej rozprávky prerozprávala © Ľudmila Hrdináková
ilustrácie © Mária Malíková