dnes má meniny Hilda
zajtra Otília
11.12. 2017

Jedinečný výber svetových bájok

Št, 09/07/2017 - 10:47 — mamatata

Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Určite ste už čítali alebo počuli mnohé bájky.

Ako to bolo s tou žabou a vranou? Kto ukradol chobotnici jej krásu? A prečo sa mocný leopard bojí malého zajaca? Ozaj, a ako havran prinavrátil ľuďom slnko?

Tieto Prefíkané bájky sú jedinečným výberom svetových bájok. Objavíte s nimi svojrázny svet prefíkancov, prešibaných zvierat, ktoré svojimi schopnosťami a trikmi balamutia ostatné zvieratá okolo seba, aby tým samy niečo získali. Niekedy vyhrajú, inokedy im zas ostatní prejdú cez rozum, no musíte sa mať vždy na pozore pred ich šibalstvami.

Každý z týchto príbehov, zozbieraných zo všetkých kútov sveta, oživujú pozoruhodné ilustrácie Tomislava Tomića, prekypujúce humorom a prepracovanými detailmi.

Je to kniha pre deti od 10 rokov, no určite si v nej s láskou a úsmevom na tvári zalistujú aj ich rodičia.

Výber Prefíkané bájky dokazuje, že najstaršími učiteľmi ľudstva sú zvieratá a žiadne z nich nie sú úžasnejšie alebo úctyhodnejšie ako huncúti z ríše zvierat. V mnohých kultúrach na celom svete sú prešibanci ako zajac alebo havran uctievaní ako spolutvorcovia zeme.Vďaka ich trikom a úkladom sme získali  naše  ľudské schopnosti, bez ktorých by sme boli len slabými a bezmocnými zvieratami.Najstarší rozprávači sa o figliaroch zo zvieracej ríše, ktorí učili ľudí žiť s elánom a ľstivosťou, nevyjadrovali inak ako s obdivom.Naši predkovia znázorňovali už pred tisíckami rokov tieto zvieratá na stenách svojich jaskýň.

Tieto príbehy sa rozprávajú po celom svete – v Ázii, Afrike, Európe a Severnej aj Južnej Amerike –, v kultúrach, ktoré sa navzájom nepoznali, ale je zaujímavé, že vo všetkých z nich nachádzame dobrodružné príbehy o zvieracích figliaroch.

Prečítajte si prvú bájku z novinky Prefíkané bájky:

FAZUĽOVÁ HORA

Zajac je obľúbeným prešibancom japonskej mytológie – v tomto príbehu dobehne vlastných priateľov.

Jedného slnečného rána sa zajac, vydra, opica a jazvec túlali po vonku hútajúc, čo by zas vyviedli, keď na ceste uvideli muža vlečúceho sa s ťažkým vrecom.
„Poďme tomu predavačovi niečo vyparatiť,“ navrhol zajac.
„Čo spravíme?“ opýtal sa jazvec.
„Sleduj ma!“ odvetil zajac a rozbehol sa, až sa za ním prášilo.
Skočil pred pouličného predavača, pustil sa pred ním do tanca, kopal do zeme svojimi veľkými zadnými labami a poskakoval ako šašo.Predavač sa rozhodol, že toto úžasné zviera chytí, zhodil vrece na zem a rozbehol sa za zajacom.No keď zahol za roh, to prešibané zviera zrýchlilo takým spôsobom, že keď bežalo okolo stromov, tie sa z jeho rýchlosti až ohýbali.Kým sa predavač stihol vrátiť k svojmu vrecu, zajacovi priatelia ho odtiahli preč.
Neskôr sa stretli, aby sa dohodli, ako si  korisť rozdelia.Keď vysypali vrece, našli v ňom hrudu soli, tkanú rohožku, malé koleso na vodný mlyn a veľké vrece fazule.Zajac k tomu mal najviac čo povedať, tak ako obyčajne.
„Viem, ako by sme tie veci mali rozdeliť,“ ozval sa.„Vydra, ty žiješ vo vode a máš rada kraby.Mala by si dostať soľ, lebo solené kraby chutia oveľa lepšie.“„Súhlasím,“ odvetila vydra a tvárila sa spokojne.
„A opica, ty by si mala dostať rohožku,“ pokračoval zajac.„Stále spíš na holých kameňoch a konároch.Na tej rohožke sa ti bude spať oveľa lepšie.“
„Súhlasím,“ odvetila opica s úsmevom.
„A pokiaľ ide o teba, drahý jazvec,“ povedal zajac, „mal by si dostať koleso vodného mlyna. Bude sa krútiť a otáčať pred vchodom do tvojho brlohu a bude ťa zabávať.“
„Súhlasím,“ povedal jazvec šťastne.
„Takže mne zostane len fazuľa,“ zhodnotil zajac pochmúrne.„No dobre, asi si s ňou budem musieť vystačiť.“Vydra sa vrátila k svojej rieke s hrudou soli a položila ju do vody. No kým stihla nájsť jediného kraba a osoliť si ho, hruda soli sa rozpustila.
Opica vzala tkanú rohož a starostlivo ju natiahla na kameň.Potom sa na nej stočila a snažila sa zaspať.No vždy, keď zaspala, rohožka skĺzla zo skaly a opica sa v šoku prebudila na tvrdej zemi.
A jazvec si vzal koleso vodného mlyna a položil ho pred vchod do svojho brlohu.Potom si ľahol, čakal, zízal na koleso a zízal, kedy sa začne točiť,no, samozrejme, bez vody sa koleso ani nepohlo.
Všetky tri zvieratá si uvedomili, že im zajac prešiel cez rozum.Rozhnevane poskakujúc, vybehli hľadať starého priateľa.
Zajac zatiaľ zjedol všetku fazuľu.Mal také plné brucho, že by sa doň nezmestila už ani jedna fazuľka, no neustále ho prenasledovala myšlienka:„Moji kamaráti sa na mňa budú hnevať a čoskoro sa tu objavia.“
Nakoniec vymyslel skvelý plán.Vzal prázdne struky fazule a nahádzal si ich na svoje tučné brucho.
Čoskoro k nemu pribehla vydra, opica a jazvec s divokými výrazmi na tvári.
Zajac si ľahol na zem a začal skuvíňať.
„Óóch!Óóch!Moje brucho!Nemal som zjesť všetky tie fazule.Pozrite, lezú zo mňa von!“
Zvieratá uvideli hŕbu fazuľových strukov na zajacovom bruchu a pomysleli si, že musí mať veľké bolesti.
„Vieš, boli sme poriadne nahnevaní,“ povedali mu.„Ale teraz vidíme, že ty si na tom z nás najhoršie, a to nás mrzí.“
Potom odišli domov – a zajac sa na zemi váľal od smiechu, až z toho takmer praskol.

Milan Buno, literárny publicista

Autor: 
John & Caitlin Matthews
Vydavateľ: 
IKAR, Stonožka, 2017, 96 strán