S priateľom sme spolu 2 roky, z toho naozaj spolu len 4 mesiace, keďže žijeme v odlišných krajinách. Náš vzťah je veľmi nevyrovnaný a komplikovaný. Ja som bola vedená k tomu, že vzťah je o vzájomnom rešpekte, otvorenosti a podpore. Vlastne neviem, či ho naozaj milujem, ale určíte som už naňho veľmi naviazaná, lebo sa s ním nedokážem rozísť. On má veľmi iné predstavy o vzťahu (urputne chce nado mnou dominovať, a to sa mu nedarí a tak ma potom rôzne trestá).
On o rozchode nechce ani počuť, hoci tiež často pochybujem, či ma naozaj miluje.
Vyzerá to tak, že sa máme radi, ale nedokážeme spolu fungovať. Sme na mŕtvom bode už dlhú dobu a nevieme sa pohnúť z miesta. Vedeli by ste nám takto aspoň s malým nadhľadom poradiť, kde je príčina? Dúfam, že áno, obaja sme vyčerpaní z tohto začarovaného kruhu.

Dobrý deň. S manželkou sme sa poznali 6 rokov, z toho sme rok spolu žili aj s jej 12-ročným synom z prvého manželstva. Pred rokom a pol sme na spolužitie spečatili aj na papieri - svadbou. V tom čase sa nám zároveň podarilo po pre nás dlhých 10 mesiacoch splodiť malé bábätko, teraz už 11-mesačného krásneho zdravého syna. Bohužiaľ, počas tehotenstva sa začali stupňovať naše vzájomné nezhody asi na všetkom možnom. V deviatom mesiaci sa stali dve veci. Prvá: uvedomil som si, že z práce prichádzam domov so "strachom" z ďalšej hádky. Druhá: zistil som, že v mojej blízkosti existuje človek, s ktorým sa smejem a som veselý oveľa viac než so svojou manželkou. No našťastie sa nám narodilo naše vysnené bábätko a vtedy nebol čas na hádky, takže sa na chvíľu všetko upokojilo. Bohužiaľ, tento stav pretrval len nejaký mesiac, dva. Potom sa začalo všetko vracať späť. Pridružila sa k tomu manželkina zväčšujúca sa nedôvera, ktorá už začínala byť v tom čase možno aj oprávnená. Takýto stav trval do apríla toho roku, keď som už nevydržal hádky (aj fyzické útoky) a z obavy, že tento stav nemôže dobre vplývať na naše deti a ani na nás, som odišiel bývať k rodičom. Samozrejme, na prvýkrát som vydržal asi len 2 týždne a vrátil som sa domov k manželke a deťom, ktoré mi veľmi chýbali. Vtedy som na čas zabudol na človeka, s ktorým sa veľa smejem a je mi fajn a tým človekom sa na čas stala moja manželka. Snažil som sa s ňou a deťmi, alebo len s ňou chodiť na túry, výlety, ktoré mala rada a pod. Po pár týždňoch som sa však sťahoval druhýkrát. A potom tretíkrát a potom štvrtýkrát. A stále po odsťahovaní som si spomenul na človeka, s ktorým sa smejem a je mi veselo a trávil som s nim čas. Po štvrtom sťahovaní som si uvedomil, že takýto stav nie je férový voči onému človeku a nič nerieši na vzťahu s mojou manželkou. A teraz prichádza vyvrcholenie: Keďže som vedel, že aj po štvrtom sťahovaní by som sa raz zas vrátil, oznámil som manželke, že mám inú. Myslel som, že to bude jednoduché. Prestanú hádky (z ktorých mám od maličká stres, pretože som cely život vyrastal v neharmonickom manželstve), ja budem s niekým, s kým sa nehádam, deti budem navštevovať tak často, ako sa dá atd. Bohužiaľ, realita je iná. Zatiaľ, čo čas trávim s niekým iným, chýba mi moja manželka, avšak až do momentu, kým sa s ňou nezačnem nerozprávať a začneme sa háďat a nehovoriac o tom, ako mi chýbajú deti, hlavne to 11-mesačné. Boli časy, keď mi ho manželka nechcela dávať a zlosť na mňa si ventilovala cez malého, čo som považoval za najväčšiu zákernosť, ale teraz sa to našťastie zmenilo. Verím, že nie na chvíľu.
Takže konečne skúsim dať otázku:
Myslíte si, že je pre deti lepšie žiť v rodine, kde sa otec s mamou viac hádajú ako pekne rozprávajú, ale je to rodina (čoho ja na základe vlastných skúseností od mala nie som zástancom), alebo je v takých chvíľach lepšie sa radšej rozísť (už teraz mi ide srdce puknúť, že malého nevidím každé ráno, večer)? Takže momentálne som už mesiac medzi strašnými mlynskými kameňmi rozumom a srdcom (alebo je to určitá forma schizofrénie?). Rozum vraví rozviesť sa, pretože tých hádok je priveľa, pravidelne sa stretávať s deťmi a byť s nimi, aj keď iba občas - tak vo veselej atmosfére. Alebo trpieť hádky a prežiť svoj jediný život v strese, ale vidieť vyrastať svoje deti. Existuje na takéto niečo rada?

Dobrý deň, žijeme s mojím manželom 20 rokov, máme 3 deti. Už po 7 rokov ma manžel podviedol. Pred 2 mesiacmi som zistila, že udržuje s jednou kolegyňou z bývalej práce osobný aj telef. kontakt. Povedala som mu, že si to neprajem, keď sa chce s ňou stretávať, tak sa budeme ako rodiny stretávať a nie len oni dvaja. Nechcel o tom ani počuť, napokon mi vynadal, že som nesmierne žiarlivá a že o nič nejde a keď chcem, kľudne s tým prestane, jemu to nerobí problém. Manžel prestúpil znovu na novú prácu a musel odovzdať firemný telefón. Jeho priateľka mi volala, aby som jej dala kontakt na môjho manžela, povedala som jej, že ho neviem naspamäť. Tak si ho vyzistila od bývalého zamestnávateľa, kde manžel nechal na seba v prípade potreby nový kontakt. A veselo mu vyvoláva, aj môj manžel jej. Prišla som na to, keď som si písala sms z jeho tel. a tam som uvidela, že s ňou denne volá aj 20 min. a na mňa si nájde čas max. 2 min. Som už z toho zúfalá, stále sa mi smeje do očí, že o nič nejde, aby som prestala žiarliť. Poraďte mi, čo mám robiť, mám jej zavolať alebo čo mám robiť?

Dobrý deň, som rozvedená už šesť rokov, bývam so svojimi dospievajúcimi deťmi, dcérou a synom. Staršia dcéra sa s našim rozvodom vysporiadala „relatívne dobre“, ak sa to dá vôbec tak povedať. O exmanželovej priateľke - čo bol dôvod rozvodu - vedela skôr ako ja a dlho to v sebe tajila, mne to povedala, až keď tatino už s nami nebýval. Vzhľadom na to, že jemu to vyčítala, stala sa pre neho nežiaduca. Synovi volá každý deň, keď niečo chcel, kúpil mu to (v poslednej dobe už nie, nemá peniaze), dcére nezavolá. Ináč víkendy ani dovolenky s nimi netrávi. Vzhľadom na to, že so synom komunikuje neustále, žiadala som ho o pomoc pri výchove. 16-ročný syn je agresívny, voči mne a svojej sestre sa správa pohŕdavo, jeho vzorom je tatino. Keď som sa ho otvorene pýtala, či teda nechce ísť bývať k nemu, keď tu sa mu nič nepáči, nechce. Je pravda, že tatino nebýva samostatne, ale u rodičov svojej priateľky v trojizbovom byte aj s jej bratom. Svoju bytovú záležitosť celú tú dobu nerieši, asi mu vyhovuje. Keď som exmanžela žiadala o spoluprácu, odpoveďou bolo, že jeho sa to už netýka, on s nami už nebýva. Na jeho pomoc ani spoluprácu sa nemôžem spoľahnúť, horšie je, že svojimi komentármi všetko, čo robím pred synom neguje. Na synovi vidím, že to, čo tu doma predvádza, je skôr taká maska, aký je on šéf, ale neviem ho usmerniť. Bývame spolu s mojou 80-ročnou mamou, pre ktorú je to tiež traumatizujúce.