Dobrý deň. S manželkou sme sa poznali 6 rokov, z toho sme rok spolu žili aj s jej 12-ročným synom z prvého manželstva. Pred rokom a pol sme na spolužitie spečatili aj na papieri - svadbou. V tom čase sa nám zároveň podarilo po pre nás dlhých 10 mesiacoch splodiť malé bábätko, teraz už 11-mesačného krásneho zdravého syna. Bohužiaľ, počas tehotenstva sa začali stupňovať naše vzájomné nezhody asi na všetkom možnom. V deviatom mesiaci sa stali dve veci. Prvá: uvedomil som si, že z práce prichádzam domov so "strachom" z ďalšej hádky. Druhá: zistil som, že v mojej blízkosti existuje človek, s ktorým sa smejem a som veselý oveľa viac než so svojou manželkou. No našťastie sa nám narodilo naše vysnené bábätko a vtedy nebol čas na hádky, takže sa na chvíľu všetko upokojilo. Bohužiaľ, tento stav pretrval len nejaký mesiac, dva. Potom sa začalo všetko vracať späť. Pridružila sa k tomu manželkina zväčšujúca sa nedôvera, ktorá už začínala byť v tom čase možno aj oprávnená. Takýto stav trval do apríla toho roku, keď som už nevydržal hádky (aj fyzické útoky) a z obavy, že tento stav nemôže dobre vplývať na naše deti a ani na nás, som odišiel bývať k rodičom. Samozrejme, na prvýkrát som vydržal asi len 2 týždne a vrátil som sa domov k manželke a deťom, ktoré mi veľmi chýbali. Vtedy som na čas zabudol na človeka, s ktorým sa veľa smejem a je mi fajn a tým človekom sa na čas stala moja manželka. Snažil som sa s ňou a deťmi, alebo len s ňou chodiť na túry, výlety, ktoré mala rada a pod. Po pár týždňoch som sa však sťahoval druhýkrát. A potom tretíkrát a potom štvrtýkrát. A stále po odsťahovaní som si spomenul na človeka, s ktorým sa smejem a je mi veselo a trávil som s nim čas. Po štvrtom sťahovaní som si uvedomil, že takýto stav nie je férový voči onému človeku a nič nerieši na vzťahu s mojou manželkou. A teraz prichádza vyvrcholenie: Keďže som vedel, že aj po štvrtom sťahovaní by som sa raz zas vrátil, oznámil som manželke, že mám inú. Myslel som, že to bude jednoduché. Prestanú hádky (z ktorých mám od maličká stres, pretože som cely život vyrastal v neharmonickom manželstve), ja budem s niekým, s kým sa nehádam, deti budem navštevovať tak často, ako sa dá atd. Bohužiaľ, realita je iná. Zatiaľ, čo čas trávim s niekým iným, chýba mi moja manželka, avšak až do momentu, kým sa s ňou nezačnem nerozprávať a začneme sa háďat a nehovoriac o tom, ako mi chýbajú deti, hlavne to 11-mesačné. Boli časy, keď mi ho manželka nechcela dávať a zlosť na mňa si ventilovala cez malého, čo som považoval za najväčšiu zákernosť, ale teraz sa to našťastie zmenilo. Verím, že nie na chvíľu.
Takže konečne skúsim dať otázku:
Myslíte si, že je pre deti lepšie žiť v rodine, kde sa otec s mamou viac hádajú ako pekne rozprávajú, ale je to rodina (čoho ja na základe vlastných skúseností od mala nie som zástancom), alebo je v takých chvíľach lepšie sa radšej rozísť (už teraz mi ide srdce puknúť, že malého nevidím každé ráno, večer)? Takže momentálne som už mesiac medzi strašnými mlynskými kameňmi rozumom a srdcom (alebo je to určitá forma schizofrénie?). Rozum vraví rozviesť sa, pretože tých hádok je priveľa, pravidelne sa stretávať s deťmi a byť s nimi, aj keď iba občas - tak vo veselej atmosfére. Alebo trpieť hádky a prežiť svoj jediný život v strese, ale vidieť vyrastať svoje deti. Existuje na takéto niečo rada?
tak tohle si tedy nedovedu živě představit.... asi neznám ze svého okolí nikoho kdo si MD na střídačku může dovolit.